Dvadsať rokov po revolúcii sa mnohí slováci dokázali presadiť v svetovej konkurencii a patria medzi najlepších vo svojej oblasti - vo vede, v kultúre, v športe, v biznise. Je to dôkazom, že ľudský potenciál našej krajine nechýba. V tom problém nie je. To, čo brzdí napredovaniu našej krajiny, je samotný štát. Ten totiž nie je odrazom nás, jeho občanov, ale len odrazom politických strán a politikov.
Strany sa počas posledných 20 rokov stali skostnatenými organizáciami, kde sú systematicky potláčané pokusy o samostatné rozmýšľanie, zdravý rozum je neznámym pojmom, každý kto schopnosťami dobieha predsedníctvo je v nemilosti a najvyššou hodnotou nie sú myšlienky, ale poslušné dvíhanie rúk v parlamente a bezvýhradný súhlas so všetkým, čo strana povie. Nečudo, že väčšinu ľudí s vlastným názorom a myšlienkami doslova odpudzuje predstava angažovania sa v politickej strane. No a tak ako vyzerajú strany, vyzerá aj náš štát.
V zahraničí vidím, že sa to dá aj inak. Dokonca mám pocit, že neexistuje iná demokratická rozvinutá krajina, kde by v najvyšších štátnych funkciách bolo toľko straníckych karieristov ako na Slovensku. Sú to ľudia, ktorí v živote nerobili nič iné než to, že intrigovali na straníckych schôdzach a tak postupovali mocenským rebríčkom. O tom, ako funguje svet a ako treba riadiť organizáciu alebo štát nemajú ani šajnu. Očakávať od nich premyslenú dlhodobú stratégiu alebo víziu je úplne zbytočné.
Ak sa stretnete v zahraničí s ministrom, štátnym tajomníkom alebo vysokým štátnym úradníkom, tak si väčšinou okamžite uvedomíte, že sa rozprávate so skutočnou osobnosťou. Pri všetkej úcte k výnimkám, na Slovensku väčšinou uvažujete nad tým, ako sa ten človek mohol dostať až tam kde je ...
Aj preto keď uvažujem o našich politikoch, ich schopnosti, znalosti a motivácia sú pre mňa omnoho dôležitejšie než ľavicové, pravicové, konzervatívne či liberálne videnie sveta. Rozumne uvažujúci ľavičiar si uvedomuje, že aj podnikatelia potrebujú istú flexibilitu v pracovných vzťahoch pretože od jeho obchodného úspechu závisia aj sociálne istoty zamestnancov. Rovnako rozumný pravičiar vie, že spokojný zamestnanec môže byť pre každého podnikateľa väčším prínosom než tretie či štvrté miliónové hodinky alebo jachta. Obaja rozumejú aj tomu, že svoje názory musia prispôsobovať aj vývoju ekonomiky. Viete koľko politikov u nás takto uvažuje? Aj s istou rezervou by sa dali spočítať na prstoch oboch rúk.
Ja som sa rozhodol obetovať čas, energiu a peniaze aby sa to zmenilo. Chcem aby sa v politike zmenšil počet do funkcií sa pretrtošených straníckych karieristov a aby sa na ich úkor zvýšil počet rozumných a slušných ľudí. Aby sa konečne aj úroveň riadenia tohto štátu priblížila obrovskému ľudskému potenciálu, ktorý ako krajina máme.
Preto je pre mňa obrovským sklamaním, keď vidím aj tých pár poslancov, o ktorých mám vyššiu mienku než o ostatných, ako sa chovajú presne tak ako zvyšok parlamentu.
Alebo ako inak si mám vysvetliť, že Matovičov poslanecký klub podporí Lipšicov zákon o financovaní politických strán, ale Lipšic Matovičov návrh nepodporí, aj keď v oboch ide o to isté? Prečo Rado Procházka ani v jednom prípade nehlasoval? A prečo ani jeden návrh nepodporil Beblavý a Žitňanská?
Viem, že bez hlasov Smeru nemal ani jeden návrh šancu uspieť. O to ľahšie mohli svojim hlasovaním ukázať, že to myslia vážne, keď sľubujú novú kultúru.
Ja som hlasovať nemohol, ale dal som si tú námahu prísť na tlačovku a vysloviť našu podporu týmto návrhom. Zdôraznil som podporu Matovičovi napriek tomu, že náš návrh kritizoval, aby ho neskôr opajcoval a predložil do parlamentu. Aj napriek tomu, že sa osobne podieľal na špinavej kampani proti 99% a aj napriek tomu, že sa v kampani znížil aj k podpásovému ataku na môj pôvod.
Rozhodujúce predsa nesmie byť to, že zákon predkladá šašo, ale zmena, o ktorú sa ním pokúša.
Ak si budú ľudia, ktorí majú potenciál priniesť do politiky novú kultúru aj naďalej hádzať polená pod nohy, tak sa Smeráci a aj Ľudová platforma môžu naďalej smiať.
A je to ešte horšie. Ak budú malicherné osobné spory a vlastné egá dominantným dôvodom pre politické rozhodnutia u dnes nastupujúcej politickej generácie, tak bude slovenské kocúrkovo pokračovať bez zmeny aj v ďalšom desaťročí.
